Na zlepšenie našich služieb používame cookies. O ich používaní a možnostiach nastavenia sa môžete informovať tuOK

Na čo sa zamerať vo výchove batoľaťa

Na čo sa zamerať vo výchove batoľaťa

Na čo sa zamerať vo výchove batoľaťa

Rodina ako individuálna, ucelená bunka so špecifickými prioritami a nárokmi je tvorcom prostredia, v ktorom je dieťa ovplyvňované konkrétnymi vzťahmi a zvyklosťami. Naše výchovné pôsobenie má mať z tohto dôvodu komplexný charakter. Znamená to, že jednotlivé čiastkové ciele výchovy sa navzájom dopĺňajú, prelínajú a tak utvárajú osobnosť dieťaťa. Vzhľadom na rozdielne vnútorné predpoklady a odlišné podmienky rodinného prostredia sa každé dieťa vyvíja iným, individuálnym tempom. V predškolskom veku, ale aj v rámci jednotlivých vekových kategórií deti dosahujú rôzne úrovne rozumového aj telesného vývoja a sú medzi nimi individuálne rozdiely. Ako rodičia si určite uvedomujeme, že výchova dieťaťa je pre jeho budúci život nesmierne dôležitá a mali by sme k nej pristupovať nanajvýš zodpovedne. Napriek tomu sa stáva, že deťom nevenujeme toľko času, koľko si skutočná výchova vyžaduje. Deti odkladáme pred televízor alebo počítač, pretože čas strávený v spoločných hrách  sa nám vidí premárnený. Čudujeme sa, kde sa v nich berie agresivita, konzumné návyky, neochota podeliť sa a spolupracovať s druhými. Ponosujeme sa, že sú lenivé, nečítajú, nehrajú sa, sú nesamostatné a nenapredujú, ako by sme si predstavovali. Dá sa na tom niečo zmeniť?

V  článku venujeme pozornosť najväčším úskaliam vo výchove detí vo veku 2 - 3 rokov. Na čo sa zamerať a čomu sa pri výchove takého malého dieťaťa vyhnúť.

Rozvoj reči

Reč je dôležitým prostriedkom sociálnej komunikácie. Pri jej rozvoji má podstatný význam kontakt dieťaťa nielen s dospelými, ale aj inými deťmi. Reč však nie je pre dieťa len prostriedkom sociálnej komunikácie, ale aj dôležitým prostriedkom komunikácie citov (napr. zvýšená intenzita hlasu vyvoláva v deťoch pocit nelásky). Z hľadiska postupného vnímania a porozumenia obsahu reči je nutné venovať adekvátnu pozornosť najprv pasívnemu a následne aktívnemu osvojovaniu slovnej zásoby. Dieťa reaguje na slovný pokyn alebo pomenovanie predmetu či javu najprv pohybom, vyhľadaním alebo uchopením predmetu. Neskôr reaguje aj slovne. Táto postupnosť krokov je potrebná k tomu, aby dieťa rozumelo obsahovému významu slov a jazyk sa postupne stal prostriedkom jeho dorozumievania sa a nástrojom myslenia. Toto vekové obdobie je charakteristické otázkou „čo je to?“, preto je nutné, aby si dospelí na často sa opakujúce otázky zvykli a s trpezlivosťou na ne primerane odpovedali.
Ak dieťa nerozpráva, resp. rozpráva veľmi málo a nezrozumiteľne, komolí slová, šušle a nedokáže reprodukovať jednoduchú udalosť či popísať svoje základné potreby, je potrebné zamyslieť sa, či mu dávame dostatočne kultivovaný vzor materinskej reči. S dieťaťom hovoríme spisovne a nenásilnou formou opravujeme chybne vyslovované slová. Nesmieme po ňom opakovať  skomoleniny, nech sú akokoľvek rozkošné. Veľa sa s dieťaťom rozprávame, kladieme mu otázky a povzbudzujeme k rozhovoru. Dbáme o to, aby sa dieťa vyjadrovalo viac slovami ako gestami.
Deti majú rady krátke príbehy a rozprávky doplnené obrázkami. Pomenúvajú na nich postavy, objekty, činnosti. Z toho dôvodu používame najmä knižky s veľkými a výraznými obrázkami a nechávame dieťa čítať podľa týchto obrázkov „... kravička sa pasie na lúke, má malé teliatko ...“. Je vhodné začať leporelami s jednoduchými riekankami a viesť k ich zapamätaniu.

Učenie

Ranko Rajović, tvorca programu Nikola Tesla Centrum a člen Výboru pre nadané deti na celosvetovej úrovni organizácie Mensa, v knihe IQ dieťaťa - zodpovednosť rodičov, napísal: „... rodičia sú prvými a najdôležitejšími učiteľmi. Najmä v období od druhého do piateho roku. Mnohí na to zabúdajú a očakávajú, že niekto iný prevezme ich úlohu. Akceptujú nadmernú prítomnosť televízneho prijímača a videohier. Narastá počet detí s poruchami pozornosti, učenia sa a priamoúmerne s tým aj poruchy reči, ploché nohy či poruchy držania tela. Komunikácia s rodičmi je v tomto smere veľmi dôležitá, pretože práve oni sú často tí, ktorí robia prvú chybu, keď podporujú činnosti zbytočné alebo dokonca škodlivé z pohľadu vývoja dieťaťa. Samozrejme, robia to s dobrým úmyslom, veď výchova je pre nich dôležitá. Napríklad maličkosť, ako je skákanie dieťaťa na posteli, v blate či na pohovke, môže pomôcť jeho rozvoju. Rodičia však deťom bránia vykonávať takého bláznivé aktivity, lebo sa boja, že sa  dieťa zraní, alebo zničí drahé matrace. Áno, bezpečnosť je prvoradá. Rodičia by preto mali vytvoriť to správne a bezpečné prostredie pre dieťa, a nie mu brániť v zdanlivo nesprávnom prejave ...“.
Učenie je veľmi špecifická oblasť. Niektoré deti sa učia rýchlo, iné o niečo pomalšie. Nie je to nič mimoriadne. Dvojročné dieťa môže, ale nemusí poznať základné farby, rozoznávať vlastnosti predmetov a javov a pracovať sústredene aspoň desať minút. Trojročné dieťa by to už malo zvládnuť. Pri aktivitách zameraných na rozvoj rozumových činností preto dbáme na citlivý a trpezlivý prístup a s dieťaťom aktívne spolupracujeme. Vyberáme pre neho hry a aktivity, ktoré vedú k rozvoju predstavivosti, pamäte, pozornosti a sústredenosti. Nestačí zapnúť tablet s výučbovou aplikáciou a neskôr skontrolovať, čo sa naučilo. Okrem moderných technológií existuje množstvo edukačných pomôcok a hračiek na triedenie predmetov podľa veľkosti (malé – veľké), resp. podľa štyroch farieb (červená, žltá, modrá, zelená). Rovnako dobre poslúžia aj bežné predmety v domácnosti alebo drobné hračky, napríklad lego. K označovaniu farieb a tvarov je potrebné sa opakovane vracať aj mimo hry, čo výrazne prispieva k osvojovaniu si slovných pomenovaní predmetov dennej potreby, činností, jedál a pod.
Výbornou pomôckou na posilňovanie sústredenosti je samostatná voľba námetu hry, ktorá podnecuje dieťa k aktivite vyhľadávaním zaujímavých objektov, učí ho reagovať na často používané označenia polôh (prines sem, polož na, ...) a motivuje ho k dokončeniu činnosti.

Hygiena

Dvoj až trojročné deti sú vo väčšine žiakmi rôznych predškolských zariadení. V kolektíve musia čeliť konkurencii rovesníkov, a to nie len po rozumovej stránke, ale aj v oblasti hygienických návykov a samoobslužných činností. Mnohé deti prichádzajú do jasieľ a škôlok ako  ”nepopísané dosky” a všetko sa učia ”za pochodu”. Adaptačný proces je pre nich oveľa jednoduchší, ak majú osvojené základné hygienické návyky, samostatné používanie toalety a schopnosť udržať vykonanie potreby.
Ak od dieťaťa vyžadujeme samostatnosť, je potrebné vytvoriť mu k tomu vhodné podmienky. Odporúčame zadovážiť si do kúpeľne detský stupienok a k umývadlu zavesiť malý uteráčik ako motiváciu. Podľa potreby priložiť  redukciu na WC a nechať dieťa samo vykonať potrebu, pričom dohliadneme na použitie toaletného papiera. Hygienické vreckovky nechávame na dosah, aby dieťa malo možnosť utrieť si nos či ruky aj keď nie ste v blízkosti. Umývanie zubov a rúk môžeme spestriť tematicky prispôsobenou pesničkou, rozprávkou alebo náučným videom, o ktorom potom vedieme s dieťaťom rozhovor.

Samoobslužné činnosti

Naučiť dieťa samoobslužným činnostiam si vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti. Ak budeme tieto zručnosti precvičovať v časovej tiesni, môžeme dieťa odradiť. Začíname teda pomaly, pretože dvojročné deti nemajú hrubú motoriku na úrovni  troj- a viacročných detí. Na začiatku ich učíme odkladať svoje veci na správne miesto, topánky pravú k ľavej, “aby sa na seba nehnevali“. Oblečenie spoločne vešiame alebo odkladáme do skrine. Učíme ich, aby poznali svoje veci ( „pozri, toto pruhované tričko je tvoje“ alebo „toto tričko si dostal od babky“ ). Odev môžeme voľne rozprestrieť na posteľ v poradí, v akom si ho bežne obliekame a trpezlivo nabádame dieťa na správny výber a postup pri obliekaní.
Je vhodné, aby deti nosili voľný odev. Svetre s veľkými gombíkmi alebo patentkami, topánky na suchý zips, alebo “našuchovačky“.  Netreba bližšie vysvetľovať, že dieťa si ľahšie oblečie tepláky ako “slim rifličky“ na gombičku. Na rozvoj jemnej a hrubej motoriky existujú rôzne edukačné pomôcky, ale pomôcť si môžeme aj predmetmi v domácnosti (navliekanie korálikov na rybársky vlas a pod.). Činnosti, ktoré si dieťa osvojí, už za neho nevykonávame. Ak sa dokáže samo obliecť a obuť, necháme to na neho.

Hry, hračky a kreativita

Ak dieťa nemá záujem o hračky, alebo sa s nimi nevie dostatočne zabaviť, netreba nad ním lámať palicu so slovami: „Toho nášho nič nebaví, sám sa nezahrá, len všetko rozhadzuje ...“.
Deti sa s hračkami hrajú rady, ale vyžadujú si pri hre partnera. Je potrebné venovať sa im, vyhradiť si na spoločnú hru určitý čas a počas tejto chvíle odložiť mobil a neodbiehať do kuchyne. Dieťa vníma, že mu nevenujete plnú pozornosť a samo stráca záujem v hre pokračovať. Keď ubehne určený čas, dohodnite sa na prestávke: „Veď aj futbalisti a hasiči majú v práci prestávku“. Pauzu môžete využiť na práce v domácnosti, do ktorých sa určite s radosťou zapojí aj dieťa.
Priamoúmerne s vekom rastú aj nároky na hračky a hry. Odporúčame začať s veľkými hračkami a postupne prechádzať k menším. Vyberať kreatívne a vzdelávacie hračky, rozvíjať schopnosť lezenia po preliezačkách s dostatočnou mierou samostatnosti. Nechať deti hrať sa s bežnými vecami v domácnosti bez ohľadu na neporiadok. Nech si postavia bunker z matracov  a stoličiek, prípadne ohradu pre zvieratká z kuchynských pomôcok. Vytvorené diela nechávame v rámci priestorových možností rozmiestnené tak, ako ich deti postavili. K svojim stavbám sa radi vrátia, zdokonalia ich, prípadne zničia a vymyslia niečo iné. S neporiadkom nám môžu pomôcť rôzne životné príbehy o tom, aké je dôležité svoje hračky ukladať a šetriť si ich. Ak dieťa zistí, že udalosť sa stala niekomu blízkemu, prejaví sa u neho zvedavosť a skôr si príbeh s ponaučením zapamätá a osvojí.

Jedenie a stolovanie

Deti prejavujú záujem o samostatné jedenie zväčša okolo jedného roku života. Mnohí rodičia napriek tomu svoje ratolesti kŕmia a nechávajú piť z dojčenských fliaš. Dieťaťu je potrebné vyhovieť a poskytnúť možnosť najesť sa samostatne  bez ohľadu na neporiadok okolo. V prípade, že mu to veľmi nejde, môžeme pomôcť a dokŕmiť ho, no pri ďalšom pokuse ho opäť necháme, aby jedlo samo. Snažíme sa ho viesť k správnemu úchopu lyžice, ktorý neskôr využije ako základ pre uchopenie ceruzky. Dojčenskú fľašu vymeníme za klasický pohár.
Pri jedení a stolovaní je najdôležitejší vzorový príklad rodiča. Minimálne trikrát denne by dieťa malo jesť pri stole, z toho aspoň raz s celou rodinou. Televízia a elektronika musia v tom čase ostať tabu. Ak je dieťa nasýtené a odmieta dojesť, nenútime ho a druhý chod mu ponúkneme neskôr, napr. po obedňajšom spánku. Jedlo, ktoré dieťa odmieta zjesť z iného dôvodu, je potrebné o nejaký čas naservírovať opäť. Možno pripravené na iný spôsob. Nie je vhodné dávať na výber ďalšie jedlá, ak ešte nezjedlo to, čo má na tanieri, resp. aspoň časť z toho. V žiadnom prípade netíšime hlad sladkosťami. Medzi druhým a tretím rokom môže byť nechutenstvo súčasťou prirodzeného vzdoru.

Obdobie vzdoru a riešenie konfliktov

Psychologička Mgr. Klaudia Trojanová objasňuje, že detský vzdor sa zväčša vyskytuje v období od 1,5 do 3 rokov veku, niekedy i dlhšie, a súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania vlastnej identity – kto som a čo všetko môžem. V psychológii sa nazýva aj obdobím separácie alebo autonómie. Dieťa v tomto období získava odpovede na otázky: „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“ a svojím správaním si tieto hranice testuje.
To, že naše dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, sa môže prejavovať rôzne. Kým u niektorých detí ho rodičia sotva postrehnú, u iných sú prejavy veľmi silné až negatívne. Zvyknú dlhodobo kričať až vrieskať, prípadne sa hádzať o zem. Existujú aj deti, ktoré v období vzdoru kopú do vecí alebo ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich.
V prvom rade je potrebné zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo. Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru  typickým pre jeho vek a treba to len vydržať. Keď sa dieťa snaží voči nám presadiť, vždy treba zvážiť, ktoré veci mu môžeme dovoliť, kedy mu môžeme dať na výber a naopak, ktoré veci dovoliť nemôžeme, lebo ich jednoducho nikdy nesmie robiť. Ponúkneme mu alternatívnu činnosť, pričom však nepristúpime na jeho hru. Nepodvolíme sa jeho požiadavke a nekupujeme si ho spôsobom: „Ak prestaneš plakať, môžeš sa zahrať na tablete“ . Môžeme využiť skúsenosti z  konkrétnych životných situácií alebo z rozprávok „ ... ak si neumyješ zúbky, môžu sa ti pokaziť a budeš mať napuchnuté líčko ako sesternica Lenka, pamätáš? ... “.
Rodičia väčšinou vedia, že trestať dieťa v okamihu záchvatu nemá význam. Vysvetľovanie a pokus o dohodu prichádza na rad, keď záchvat pominie a dieťa je už schopné vnímať. Mnohí vtedy siahnu aj po určitom treste.
V takomto prípade je potrebné počítať s tým, že trojročné dieťa nevníma presne, kedy je ráno, obed a kedy večer. Je teda príliš malé na to aby vedelo, že nepozerá rozprávku, lebo sa ráno hodilo o zem. Trest ako dôsledok svojho správania pochopí len ak k nemu dôjde bezprostredne.
Veľký dôraz kladieme na to, že rodičia si vo výchove nesmú protirečiť. Ak jeden stanoví pravidlo či trest, druhý ho musí podporiť alebo zaujať neutrálne stanovisko. Prípadné výchovné konflikty si nesmú riešiť pred dieťaťom, ale osamote.
Dôležité je utvárať u detí pocit istoty a bezpečia a poskytovať im dostatok telesného kontaktu prostredníctvom neverbálnej komunikácie - zodvihnutie na ruky, očný kontakt, úsmev, pohladenie, pritúlenie a iné prejavy nežnosti. Dieťaťu dávame najavo svoju náklonnosť, záujem a učíme ho vyjadrovať svoje pocity. Musíme mu poskytnúť pocit bezpečia a istoty, pochváliť ho za úspech a povzbudzovať pri neúspechu. Pokúšame sa predchádzať situáciám, ktoré by mohli vyvolať konflikt.
Naomi Aldort v knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi píše: „Zdieľajte život s dieťaťom, pretože jeho správne konanie nevyplýva zo strachu, ale z radosti a lásky“.

Pravidelný režim

Pravidelný režim je pre dieťa veľmi dôležitý. Pozostáva z relatívne ustálených a rytmicky sa striedajúcich činností, ktoré vzhľadom na optimálny biorytmus a zdravú životosprávu uspokojujú potreby a záujmy dieťaťa, jeho túžbu po poznaní a činnosti. Pravidelnosť aktivít eliminuje stres, únavu, nudu, hlad, nesústredenosť aj záchvaty plaču. Pozitívne vplýva na celkovú atmosféru v rodine, vytvára pohodu a vzájomnú dôveru. Pokiaľ je denný režim dostatočne pružný, umožňuje reagovať na potreby a záujmy každého dieťaťa individuálne a vytvára časový priestor na hry, učenie sa, aj voľnočasové aktivity mimo domu. Stanovenie pevných pravidiel a pravidelných činností zabezpečujú dieťaťu pocit istoty a bezpečia. Nespokojnosť, mrzutosť a  konflikty s rodičmi vznikajú často práve z napätia, stresu, únavy či hladu. Dôvodom môže byť aj skutočnosť, že dieťa sa v určitej situácii ocitlo prvýkrát, cíti sa neisté alebo ohrozené. Prvýkrát cestuje v aute na dlhšiu vzdialenosť, prvýkrát je s rodičmi na dovolenke, prvýkrát v supermarkete. Ak chceme s deťmi absolvovať výlety, návštevy, nakupovať a cestovať, musíme tieto aktivity zahrnúť medzi bežné opakujúce sa činnosti.

Samostatnosť

Správna výchova pestuje v dieťati primeranú odvahu a schopnosť samostatne rozhodovať v súlade so spoločenskými požiadavkami a morálkou. To je dosiahnuteľné len na základe vzájomnej dôvery medzi dieťaťom a rodičmi.
Pri výchove k samostatnosti využívame túžbu dieťaťa po poznaní, sklon k napodobňovaniu a jeho snahu presadiť sa. Je nevyhnutné umožniť dieťaťu čo najviac samostatnosti, aby všetko, na čo stačí a čoho je schopné, vykonávalo samo. Imitácia činností dospelého je pre deti tejto vekovej kategórie jedným z najzákladnejších spôsobov učenia sa.. Dôležité je preto poskytovať deťom vzor správne vykonávanej činnosti. Každý nový výkon mu dodá odvahu a túžbu po samostatných činoch bez pomoci rodičov a zvýši jeho sebadôveru. Neznamená to , že dieťa robí, čo sa mu zachce, práve naopak - v jeho výchove musí byť pevný poriadok a autorita, ktorým sa dieťa podriaďuje a v rámci toho si osvojuje prvky samostatnosti a disciplíny. Rodičia vnímajú toto vývinové obdobie veľmi citlivo a často sa u nich výchova k samostatnosti spája so strachom.
Dr. Ranko Rajovic hovorí, že „rodičia vo všeobecnosti zakazujú deťom pohybové aktivity, ktoré si paradoxne sami užívali vo svojej mladosti. Lezenie po stromoch, skákanie po posteli, preskakovanie kaluží... V snahe predísť spadnutiu či malému poškrabaniu spôsobujeme deťom väčšiu ujmu – bránime im v celkovom rozvoji a spôsobujeme spomaľovanie vývoja mozgu! Je to všeobecný trend, prehnaná ochrana detí tam, kde to nie je potrebné. Vlastne sme sa obrátili chrbtom k prírode, a cenu za to zaplatia práve naše deti. Dieťa sa vyvíja, rastie, robí to, čo je v súlade s prírodou. Musíme si uvedomiť, že človek je tvor sa pohybujúci, je to jedna z hlavných charakteristík ľudí. Deti sú v pohybe aj pri takýchto aktivitách, nielen pri chodení. Musíme pomôcť dieťaťu rozvíjať sa v súlade s prírodou, a to sú pohyb, padanie, skákanie či behanie...“.  Ak dieťa nepovedieme k tomu, aby prevzalo zodpovednosť za svoje konanie, neuvedomí si, kde spravilo chybu. Je potrebné podporovať vznik detských priateľstiev a využívať ich vo výchovnom pôsobení na deti, brať ich do kolektívu a nechať ich riešiť si svoje drobné konflikty s rovesníkmi samostatne. Naučiť deti dbať na bezpečnosť a v primeranej miere ich nebezpečenstvu vystavovať. Výstižný príklad uvádza spisovateľ Pavel „Hirax“ Baričák: pozoroval sotva dvojročné dievčatko, ako sa na brehu mora hralo s lopatkou a pieskom. V jednom momente jeho pozornosť pritiahli obrovské vlny, ktoré bili o pobrežie. Dievčatko, fascinované tou nádherou, sa k nim pohlo. V rúčkach nieslo kýblik s lopatkou odhodlané nabrať si z vĺn vodu. Matka zostala stáť asi päť metrov od neho. Bolo zjavné, že verí múdrosti svojej dcéry. Dievčatko sa priblížilo na pár krokov k moru a zastalo. Otočilo sa a rozbehlo k matke. Dalo jej do ruky kýblik a ukázalo k vode akoby hovorilo: „Ty choď, ja sa bojím.“ Múdrosť sama.  
Pri výchove k samostatnosti a sebavýchove nestačí, ak dieťa máme radi a chceme mu pomôcť. Láska, ktorá mu má priniesť istotu, znamená prácu a námahu, a to nielen s dieťaťom, ale aj so sebou samým.

Rodičia zabezpečujú uspokojenie základných potrieb dieťaťa, ale aj dieťa uspokojuje rodičov: poskytuje im stimuláciu, zmysel života, citovú istotu, status rodičov a otvorenú budúcnosť, a to za hranice ich fyzickej smrti, lebo v deťoch pokračuje dielo ich tvorivej výchovy.

Upozornenie: Obsah stránky nenahrádza odbornú konzultáciu