„Dušičky“ : Ako hovoriť s deťmi o smrti?

Vedeli ste, že deti až do svojich ôsmych rokov nechápu, že smrť sa nedá zmeniť? Že keď niekto jedného dňa umrie, tak je navždy preč? Myslia si, že smrť je niečo, čo sa dá ešte „napraviť“. Byť mŕtvy pre nich znamená byť menej živý. Napriek tomu sú malé deti smutné a sklamané, keď niekto blízky zomrie.
Hovoriť s deťmi o smrti a umieraní môže byť zložité. Najmä, ak vy sami cítite veľký žiaľ. Napriek tomu, rozhovorom o „týchto veciach“ pomôžete vášmu dieťaťu prekonať bolesť zo straty a pochopiť zákonitosti života a smrti.

Kedy hovoriť s dieťaťom o smrti

Nadchádzajúci sviatok „Všetkých svätých“ je ideálnou príležitosťou hovoriť s dieťaťom o smrti a jej následkoch. Samozrejme, ak táto situácia nastane nečakane, je potrebné nájsť si čas na rozhovor okamžite. Dieťa by citlivé informácie nemalo prijímať od cudzích ľudí. V tejto súvislosti sa natíska otázka: „V akom veku, resp. v akej miere, je dieťa schopné pochopiť otázky života a smrti.“
Deti sú od útleho veku veľmi vnímavé. Ak sa dozvedia, že všetko živé raz musí zomrieť, skôr než sa ich smrť dotkne bližšie, ľahšie ju prijmú. Rybička vypadnutá z akvária, či nehybné morča v brlôžku - to je skutočnosť, ktorú dokážu pochopiť. Pomôžte im v tejto chvíli prekonať smútok. Buďte s nimi, keď budú plakať. Zvieratko pochovajte a spoločne na neho spomínajte vždy, keď to bude dieťa vyžadovať.

Ako dieťa vo svojom veku chápe pojem smrť?

Dieťa vo veku 0 - 2 roky:

• vidí smrť ako odchod alebo opustenie,
• nedokáže smrť pochopiť,
• chápe smrť ako pocit zúfalstva alebo narušenie starostlivosti.

Dieťa vo veku 2 - 6 rokov:

• často verí, že smrť je dočasná,
• vníma smrť ako trest,
• vysvetľuje si smrť rôznymi magickými predstavami.

Dieťa vo veku 6 - 11 rokov:

• postupne prijíma smrť ako nezvratný fakt,
• demonštruje logické odôvodnenie smrti a nechápe vzťah príčiny a následku
   

Čo povedať a aké slová zvoliť, keď hovoríme s dieťaťom o smrti

Rozhovor o smrti sa musí odrážať od schopnosti dieťaťa prijať a spracovať  takéto informácie. Netreba hľadať „kvetnaté“ vysvetlenia. Stručné a vecné fakty deťom úplne stačia. Dôležité je hlavne hovoriť pravdu. 
Treba povedať: „Mám zlé správy. Strýko Milan dnes ráno umrel.“ Použitím slova smrť sa vyhnete problémom, pretože keď poviete „odišiel“ alebo „zaspal navždy“, dieťa môže ostať zmätené a vystrašené, môže dostať strach že sa viac nezobudí.
Deti v ranom veku ešte nerozumejú, čo vlastne smrť znamená, takže musíte zvoliť popis, ktorý im objasní, že je to nezvratná udalosť. Napríklad: „Zomieranie znamená, že telo prestane fungovať. Prestane dýchať, prestane sa hýbať, oči sa zatvoria a už sa nedajú otvoriť.“ 
Podstatné je deťom dávkovať informácie pravdivo a zároveň tak, aby sa nevinili za to, čo sa stalo. Je dôležité, aby vedeli, že nič z toho, čo povedali či spravili, nespôsobilo smrť blízkeho.
 

Ako odpovedať na otázky o smrti

Keď niekto umrie, dieťa začne klásť otázky . Buďte pripravení, keď k tomu príde. Odpovedajte úprimne a v rozsahu, ktorý ho zaujíma. Stručne mu vysvetlite, že človek, ktorý zomrel, už nedýcha. Nie je hladný ani smädný, nie je mu zima, ani teplo. Nezachádzajte zbytočne do detailov.

Ktoré otázky vám dieťa skôr či neskôr položí? Čo ho na smrti najviac zaujíma?

• Prečo ten človek umrel?

  Dieťa sa pokúša pochopiť význam smrti. Chce vedieť, čo ju zapríčinilo. Pokúste sa mu odpovedať na jeho rozumovej úrovni. Napríklad: „Starký mal veľmi choré srdiečko a už nedokázalo fungovať tak, ako  treba. Doktori sa ho pokúšali opraviť, ale s touto chorobou si nevedeli poradiť“.
   

• Aj ty zomrieš? Zomriem aj ja?

  Dieťa si začína predstavovať, že ľudia, ktorých miluje, tiež zomrú. V tomto momente je najlepšie mu vysvetliť, že ľudia zomierajú len vtedy, keď sú veľmi starí alebo veľmi chorí a že smrť mladého človeka je skôr ojedinelá. Veď koľko ľudí v jeho okolí je mladých, sú živí a tešia sa dobrému zdraviu!
   

• Čo sa stane potom, keď človek zomrie?

  To, ako odpoviete na túto otázku, závisí na vašom náboženskom presvedčení. Prostredníctvom náboženských predstáv sa otázky smrti vysvetľujú jednoduchšie.
  Mnoho ľudí sa cíti pohodlnejšie, keď v súvislosti s posmrtným životom zamerajú pozornosť dieťaťa na niečo, čo im môže mŕtveho človeka zosobniť, napr.: „Pozri tam hore na nebo. Tá hviezda, čo jasne svieti, je babička. Dáva na teba zhora pozor“.
  Čokoľvek dieťaťu poviete, treba zvoliť niečo, s čím ste stotožnení. Ak dieťa vidí, že aj vy to tak cítite, je to pre neho jednoduchšie a zrozumiteľnejšie.
   

• Neočakávané otázky

  Dieťa môže klásť otázky, ktoré vás dokážu zaskočiť. Napríklad: „Bola starkému zima, keď zomieral?“ Alebo: „Vidí ma starký z neba?“ Pokúste sa aj na tieto otázky odpovedať rozumne, aby dieťa mohlo pochopiť, čo sa vlastne so starkým stalo.
  Je vhodné popremýšľať aj nad tým, čo poviete, ak nebudete poznať odpoveď.   Vtedy skúste napríklad: „To skutočne neviem, ale môžeme to zistiť...“
   

Ako zvládnuť svoje vlastné pocity pri rozhovoroch o smrti

Je úplne v poriadku, ak vaše dieťa vidí, že aj vy ste smutní. Alebo že plačete, ak niekto dôležitý umrel. Svoje pocity však musíte dieťaťu vysvetliť. Napríklad: „Plačem, pretože starký umrel. Som veľmi smutná, lebo ho už nikdy neuvidím.“
Skúste vyrozprávať svoje pocity niekomu blízkemu skôr, než o nich začneme hovoriť s dieťaťom. Prejdite si všetko, čo chcete dieťaťu povedať a pripravte si odpovede na možné otázky. Prípadne si môžete napísať poznámky. Papier veľa znesie. Pohltí veľkú časť smútku a žiaľu.
Ak vám vaše pocity bránia žiť bežný život,  a to dokonca aj po určitom čase, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc.

Aké pocity prežíva dieťa v súvislosti so smrťou?

Deti svoje pocity mnohokrát vyjadrujú len ťažko a bolesť prežívajú ohraničene. Po chvíli sa hrajú a smejú akoby sa nič nestalo. Dospelí si môžu myslieť, že rýchlo zabúdajú, ale je to tým, že silno negatívne pocity dokážu znášať len krátky čas.
Rovnako ako u dospelých, aj detské pocity zo smrti blízkeho sa môžu meniť od smútku až k úzkosti a všetkému medzi tým. Deti však netušia, čo sa s nimi deje a potrebujú vašu pomoc, aby pochopili, pomenovali a popísali tieto emócie.

Chcete vedieť, ako sa v skutočnosti vaše dieťa cíti?  Hovorte s ním:

Svoje pocity môže dieťa opísať ako: 

• poruchy spánku či pozornosti,
• problémy s pamäťou,
• zvýšený strach z nebezpečenstva (najmä ak prišiel o blízkeho pri nehode)
• predčasne vyspelé uvedomenie si vlastnej smrteľnosti,
• strach, úzkosť, paniku, smútok.

Dieťa môže prežívať hnev či pocity viny pri úmrtí blízkej osoby. Dôležité je normalizovať tieto pocity. Dať dieťaťu na vedomie, že je to normálne, ak to tak cíti. Že je to v poriadku. Deťom pomôže, ak aj vy budete hovoriť o svojich pocitoch. Zároveň ale nenúťte deti do rozhovoru, ak to tak v danej chvíli necítia. Postačí, ak im ostanete nablízku, možno aj vo fyzickom kontakte – opäť – ak im je to príjemné.

Smrť v nás vyvoláva negatívny pocit. Vyhýbame sa tomuto slovu, akoby ono samotné znamenalo niečo zlé. V tomto období je však nemožné na ňu nemyslieť. Spomíname na tých, ktorých sme ľúbili a boli súčasťou nášho života. Horiace sviečky na cintorínoch sú symbolom toho, že tí, ktorí si už so smrťou podali ruku, sú stále v našich srdciach.